Úspechy prináša tréning a koncentrácia

V súčasnosti je slovenskou tenisovou jednotkou v tenise na vozíku. Zúčastnil sa na dvoch paralympiádach a teraz bojuje o miestenku v Londýne. Pravidelne reprezentuje Slovensko na medzinárodných turnajoch ITF. Dávid Chabreček.

V súčasnosti je slovenskou tenisovou jednotkou v tenise na vozíku. Zúčastnil sa na dvoch paralympiádach a teraz bojuje o miestenku v Londýne. Pravidelne reprezentuje Slovensko na medzinárodných turnajoch ITF. Dávid Chabreček.

Nadácia Partners sa rozhodla obdarovať sumou 4000 eur športovca, ktorý len nedávno získal titul najlepší tenista – vozičkár udeľovanou Slovenským tenisom zväzom. Finančné prostriedky zozbierané aj vďaka spolupracovníkom spoločnosti, ktorí sa zúčastnili dobročinnej tomboly počas Family Day INAK, budú venované na ďalší rozvoj ambiciózneho tenistu.

Dávid Chabreček dostal finančný dar z rúk Juraja Jurasa, správcu nadácie Partners, generálneho riaditeľa Bohuslava Benedeka a marketingovej riaditeľky Jany Mokráňovej. „K tenisu máme ako firma blízko. Preto sme sa rozhodli ostať pri tejto téme a podporiť ďalšieho mladého úspešného športovca. Veríme, že tieto prostriedky mu uľahčia prípravu na nové tenisové výzvy a úspechy,“ konštatuje Juraj Juras.

Ako ste sa dostali k športu a kedy ste zistili, že ste lepší než ostatní?

Šport som mal rád odmalička, hoci mi ho viac zakazovali než odporúčali. Po nevydarenej operácii v mojich piatich rokoch mám poškodené šľachy na nohách. Viem fungovať aj na nohách, ale ak behám dlhšie ako zhruba pol hodiny, mám bolesti. Cestu k športu som si však našiel vždy. Až neskôr, keď som prišiel študovať do Bratislavy, som sa dostal k tenisu na vozíku. Keďže normálny šport by som vykonávať nemohol, až tenis na vozíku mi otvoril možnosť športovať aktívnejšie a dosahovať aj výkony. Mal som vtedy asi 16 rokov. Spočiatku som ani nebol lepší než ostatní. Práve naopak. Ľudia si mysleli, že pre moju nižšiu výšku zo mňa nebude dobrý tenista. Mňa to však naozaj bavilo a veľmi som chcel súťažiť. Trénoval som, pracoval som na sebe a podarilo sa mi dokázať opak. Je to ako pri každom športe viac o tvrdej práci než o talente. Talent totiž neurobí šport za vás. Ak si to myslíte, je to pasca. Ja som síce vedel, že nemám veľký talent, ale o to viac som bol motivovaný na tréningoch. Hrať turnaje ma veľmi baví a je to pre mňa veľkou motiváciou. Ak by som to nemiloval, už by som s tým dávno prestal.

Je to zrejme dosť náročné.

Veľmi, najmä časovo a finančne. Mať kvalitný tréning, chodiť na turnaje a pracovať – to dá zabrať. Pre mňa je moja práca veľmi dôležitá a tým, že si viem flexibilne rozvrhnúť pracovný čas, mi umožňuje venovať sa aj tenisu. Typicky vstávam ráno pred šiestou, idem na tréning, potom do posilňovne a do práce. Pracujem štandardne od tretej poobede do jedenástej večer, ale niekedy mám aj dvanástky alebo šestnástky. Skĺbiť to s tréningom a so súkromím je potom ťažké. Všetko treba dôkladne plánovať. Pri tenise sa treba sústrediť a rozhodovať sa v mikrosekundách. Ak neprídem na turnaj oddýchnutý, vidno to. Teraz si už dávam pred turnajom dva dni voľno, trénujem a pripravujem sa. Už sa to nedá príliš tlačiť. Odzrkadlí sa to na výsledku.

S akými prekážkami sa potýkate v porovnaní so zdravými športovcami?

Rozdiel v podpore je veľký. Zdravý tenista, ak je naozaj dobrý a dostane sa povedzme do stovky, stane sa finančne nezávislým. Odmeny a sponzori mu urobia zázemie a športu sa môže venovať stopercentne. U nás sú odmeny omnoho nižšie, stačia možno pre prvých 10 v rebríčku. Tí sa venujú len športu. My ostatní musíme hľadať kompromis. Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov je financovaný zo štátneho rozpočtu a peniaze potom delí medzi jednotlivé športy. Mne zaplatili tento rok jeden turnaj a jeden mám ako domáci zadarmo – Slovakia Open. Ostatné si hradím sám. Psychike to však na turnaji príliš neprospieva. Ak investujem napríklad 600 eur do účasti na turnaji a prehrám v prvom kole, budem veľmi stratový. Je to veľký tlak a hre to nepridáva. Lepšie sa hrá vtedy, keď chcete, nie, keď musíte.

Ako je to na Slovensku s prípravou telesne postihnutých športovcov?

Vychovať tenistu na vozíku a motivovať ho, aby vydržal, je finančne veľmi náročné. Potrebujete špeciálny vozík, ktorý stojí asi 4 000 eur, potom prenájom kurtu, trénera... je to náročné na vybavenie, proces učenia sa a ďalší postup na turnaje. Za každý týždeň je niekoľko turnajov, podobne ako u zdravých športovcov, a účasť na nich, samozrejme, niečo stojí. Ja nie som stratový len vďaka tomu, že som už na určitej úrovni a mám výsledky. Inak by som si to nemohol dovoliť. Navyše, na medzinárodných súťažiach sa musíte presadiť v konkurencii hráčov, ktorí majú úplne iné podmienky.

Ako sa tie podmienky líšia?

V mnohých krajinách na západ od nás je systém podpory rozsiahlejší. Športovci dostávajú podporu vo forme príspevkov, vozíkov, štipendií. U nás podpora nie je dostačujúca ani pre nás športovcov, nieto ešte na podporovanie mladých hráčov či vyhľadávanie talentov.

Aký doterajší úspech si najviac ceníte?

Je to moje postavenie v rebríčku, najvyššie som bol 27., a to je ukazovateľ mojej dlhodobej práce a výsledkov na turnajoch. Zúčastnil som sa aj na dvoch paralympiádach. Splniť kritériá a dostať sa tam bolo tiež úspechom.

V individuálnom športe ide aj o „hlavu“, najmä pri dôležitých zápasoch. Ako sa koncentrujete a psychicky pripravujete?

Ja potrebujem mať za sebou množstvo tréningu. Viem, kde je moja úroveň, kde si verím a cítim sa dobre na kurte. Potom sebadôvera narastá a prenáša sa to aj na turnaj. Keď mám natrénované, tak si verím. No a priamo na zápase je to o motivácii. Na najlepších zápasoch to bolo veľmi prirodzené, človek chce, túži a ide to samo. Inak mi veľmi pomáha filozofia, ktorú využívam. Je to akési vedomie okamihu. Sústrediť sa na to, čo je teraz, nepozerať dopredu ani dozadu. Keď sa stane chyba, už s tým nič nenarobím. Hnev je logicky úplne zbytočný a pri tenise ani nepomáha. Sústredím sa len na daný moment – tu som, hrám a koncentrujem sa.

A keď sa vám nedarí?

Treba sa vrátiť na začiatok k základným veciam, ísť postupne a tešiť sa aj z menších úspechov. Menšie víťazstvá vás opäť motivujú, a potom tie väčšie opäť prídu.

Aké sú vaše aktuálne plány?

Kvalifikovať sa na olympiádu. Mám čas do konca mája a musím sa zúčastniť na viacerých turnajoch a uhrať body. Pripravujem sa na kurte s trénerom a rôznymi sparingpartnermi. Samozrejmá je kondičná príprava a niekedy zapojím aj priateľku a ideme na jogu – tá je veľmi dobrá na natiahnutie svalov a posilnenie svalových skupín, ktoré človek inak nezapája. A keď sa kvalifikujem, bude, samozrejme, príprava pokračovať. Aktuálne bojujem aj za kolegu. Ak sa mi podarí kvalifikovať sa, budeme sa snažiť získať pre neho divokú kartu, aby sme mohli hrať štvorhru. Teraz sa však koncentrujem na najbližšie turnaje v Prahe a Moskve. Chcem získať čo najviac bodov, aby som sa kvalifikoval na olympiádu priamo z rebríčka.

Zdieľať článok