Chcem vytvárať prostredie na úspech

Rodák z Dolného Kubína pôsobí aktuálne predovšetkým v Bratislave. Po deviatich rokoch vo finančnom biznise úspešne ašpiruje na povýšenie na pozíciu Managing Director. Jeho ciele však mieria omnoho vyššie a za najdôležitejší považuje rozvoj ľudí vo svojom tíme. Libor Kovalčík.

Rodák z Dolného Kubína pôsobí aktuálne predovšetkým v Bratislave. Po deviatich rokoch vo finančnom biznise úspešne ašpiruje na povýšenie na pozíciu Managing Director. Jeho ciele však mieria omnoho vyššie a za najdôležitejší považuje rozvoj ľudí vo svojom tíme. Libor Kovalčík.

V súčasnosti lámete rekordy jeden za druhým. Ako to robíte?

Nie je to otázka nejakých posledných dní. Veľa som sa naučil, pochopil som niektoré princípy a dlhodobo ich využívam a aplikujem. A to postupne prináša výsledky. Nedá sa to dať do roviny, že päť rokov som sa niečo učil a teraz to tri roky robím. Učil som sa aj predtým a učím sa stále. Je to proces. A moje výsledky za uplynulé dva-tri roky sú v zásade výsledkom pochopenia a aplikovania princípov, vďaka ktorým veci začínajú fungovať tak, ako fungovať majú.

Je veľký rozdiel medzi tým, ako ste začínali vy a ako začínajú dnešní nováčikovia?

Áno, aj nie. Trh sa určite veľmi posunul, a to aj vďaka našej značke. Keď si vezmem vnímanie našej profesie z obdobia pred desiatimi rokmi, poznačené živelným pôsobením rôznych spoločností i jednotlivcov, a aká je situácia teraz, je to priam neporovnateľné. Myslím, že i vďaka našej spoločnosti cítiť profesionalizáciu finančných služieb a priaznivý posun vnímania v očiach laickej verejnosti. Zároveň si myslím, že v súčasnosti máme nastavený veľmi efektívny systém, ako vyškoliť ľudí a dať im možnosť stať sa úspešnými. Podmienky sú teda dramaticky odlišné a myslím si, že dnešní nováčikovia by mali dokázať postupovať kariérne aj osobnostne rýchlejšie. Nechcem tým však povedať, že to majú omnoho jednoduchšie. Rovnako ako my musia dokázať lámať predsudky okolia, svoje vlastné, rozhodnúť sa pre úspech a tvrdo na sebe pracovať. Čo však nemusia, je vymýšľať všetko od piky, overovať si, čo funguje a čo nie, pretože systém už nastavený je. Ak to dnes človek pochopí, tento systém využije, no nebude sa naň bezvýhradne spoliehať, bude za kratšie obdobie niekde úplne inde, než sme my.

Sú predsudky okolia stále také badateľné?

Áno, tie reakcie sú vždy tie isté a je to podľa mňa úplne prirodzené. V mojom prípade sa tiež niektorí chytali za hlavu, čo to ideme robiť, iní nás podporovali, aby sme išli do toho, a v skutočnosti 90 % ľudí netušilo, čo to vlastne robiť ideme. Či ideme požičiavať ľuďom peniaze, predávať poistky, niekam investovať, kupovať zlaté tehly alebo skupovať firmy v Petržalke. Kým to nezažijete ako klient alebo si neprejdete prvými vzdelávacími programami, ani nemáte šancu vedieť niečo bližšie. Je to normálne. Ak by sa mňa napríklad niekto spýtal, čo všetko znamená byť pilotom formuly 1, asi by som odpovedal, no čo, asi šoférovať to auto a ísť rýchlo. Nemám predstavu, ako to celé vlastne funguje a čo všetko musí ten človek dokázať.

Čo je najkrajšie na tomto type biznisu?

Dnes oslavuje moja manželka narodeniny a ideme spolu s kolegami a priateľmi na krst albumu, ktorý sa volá Sloboda. A to je prvé, čo mi naskočilo pri tejto otázke. Fascinuje ma podnikanie ako také. Na jednej strane sme firma, na druhej strane ma nikto ničím nelimituje. Ja som rád súčasťou tímu a zároveň nemám rád veci, ktoré ma obmedzujú, keď ma niekto striktne a direktívne riadi. A práve tento biznis je pre mňa úžasná kombinácia – dostanem systém a zároveň voľnosť. A to je sloboda. Ak by som to mal celé sám vytvárať z ničoho a zabezpečovať, mať všetko na svojich pleciach, asi by to sloboda nebola. Respektíve trvalo by to veľmi dlho, aby som sa do toho štádia dostal.

K nám príde človek, ktorý má nejaké predstavy o živote a zrazu si ich môže veľmi rýchlo naplniť. Áno, v prvom roku sa nedá hovoriť o nadštandardnom príjme, no keď hovorím za seba, tak už v druhom roku som mal také príjmy, o ktorých som predtým hovoril, že ak raz budem toľko zarábať, už viac nebudem potrebovať. Predtým som zarábal 10 000 korún a v pohode som fungoval. Myslel som si, že ak by som mal mať niekoľkonásobok, tak som prezident. Pritom u nás neexistuje horná hranica príjmu, ten je limitovaný len šikovnosťou a aktivitami každého jednotlivca, a to ma fascinuje. Človek nemusí byť niekoho známy, bratranec alebo mať nesmierne šťastie. Ktokoľvek k nám môže prísť a výrazne si zmeniť život. K lepšiemu, samozrejme.

V čom sa vám zmenil život?

Najzásadnejšia zmena je tá osobnostná. Ja som nemal o nejakom kariérnom a osobnostnom rozvoji žiadnu predstavu. Na vysokej škole nás učili, aby sme si urobili diplom a išli pracovať. Až v tomto biznise som pochopil, čo to s človekom robí, keď získava prax, skúsenosti, zážitky, neustále sa vzdeláva. Nabral som obrovské množstvo informácií a skúseností – obchodné, manažérske, odborné, podnikateľské – a už po dvoch rokoch v biznise som cítil úžasný posun. Vôbec som si nevedel predstaviť, kde inde by som niečo podobné mohol zažiť. Prednedávnom sme mali stretnutie po maturite po 15 rokoch. Za posledných päť rokov, keď sme sa videli naposledy, sa drvivá väčšina ľudí nikam neposunula. Jediný, kto prešiel nejakou zmenou a realizuje sa, bol spolužiak, ktorého otec mal úspešnú rodinnú firmu. On ako jediný má možnosť rozvíjať sa a v niečom úspešne fungovať. No iní nemajú niečo úspešné, čo ide ďalej, a osobnostný rozvoj zažívajú minimálny.

Ďalšou zásadnou vecou je stretávanie sa s úspešnými ľuďmi. Na rôznych úrovniach má každý možnosť komunikovať s nimi v rámci firmy a nájsť si svoje vzory, či už ide o výsledky, modely správania, postoje a podobne. Ako nováčik človek pozoruje svojho manažéra, no má možnosť čerpať aj od riaditeľov či Partnerov spoločnosti. Títo ľudia sú vtedy skutočne ďaleko a pritom sú takí ústretoví. Toto ma nesmierne motivovalo od začiatku. Povedali mi, že ma zoznámia s úspešnými vo firme, a najprv som si myslel, že no jasné, tí sa tak budú so mnou baviť. Následne som naozaj mal možnosť sa s nimi stretnúť a oni ma brali ako obchodného partnera, ako niekoho, kto má určitý potenciál. Tento koncept partnerstva bol pre mňa neuveriteľný.

No a v neposlednom rade ľudí menia zážitky, inými slovami cesty. Či už spomeniem Vancouver, Floridu, Juhoafrickú republiku. To sú zážitky, ktoré menia život. Človek získa omnoho globálnejší pohľad.

Aký ste šéf?

Ján Müller hovorí, že ľudia vás buď milujú, alebo sa vás boja. U mňa nastáva skôr ten druhý efekt, je mi bližší direktívnejší spôsob vedenia ľudí. Avšak hlavná vlastnosť môjho vedenia je dôslednosť. Momentálne sa v rámci rozvoja svojich vedúcich schopností snažím čo najviac rozvíjať schopností ľudí, ktorých v tíme mám. Snažím sa ich zapájať do rozhodovacích procesov, vysvetľujem im stratégiu, dávam im možnosť bližšie pochopiť procesy vo firme a tiež príležitosť zapojiť sa a prispieť svojimi podnetmi a nápadmi. Naposledy som vzal vybraný okruh ľudí na pár dní do Talianska a Chorvátska. Na námestí prímorského mestečka sme si urobili poradu a riešili sme momentálne nesmierne aktuálny projekt pobočiek. Sami ľudia hovorili o tom, ako by mala vyzerať pobočka, ktorú by chceli riadiť, dávali tam svoje nápady, odporúčania. Bolo to skutočne produktívne a spätná väzba bola výborná. Nadšenie z príležitosti aktívne sa zapojiť do vzniku nového projektu bola ohromná a o to viac som si predsavzal, že budem úspešným ľuďom v tíme dávať priestor na realizáciu aj takýmto spôsobom.

Máte nejaký špeciálny systém, akým sa odmeňujete?

V podstate si nedávam nejaké veľké jednorazové odmeny, no ak je na to príležitosť, investujem do zvýšenia svojej životnej úrovne. Napríklad teraz sme sa s manželkou rozhodli prenajať si dom. Jednak sme po dome vždy túžili a na druhej strane, sme nesmierne spoločensky založení a žijeme v podstate neprestajne firmou. V našom byte sme usporadúvali často grilovačky pre celý tím, čo vyzeralo v praxi tak, že na miniatúrnom balkóne sa tiesnilo aspoň desať ľudí. Už teraz sa teším, ako budem podobné akcie pre svojich kolegov organizovať na záhrade a v príjemnej atmosfére budeme rozoberať to, ako rozvíjať naše spoločné podnikanie.

Čo vás motivuje?

Ja som veľmi súťaživý typ. Veľmi ma motivuje porovnávať sa s inými úspešnými a súťažiť o prvé priečky vo výkone. Záleží mi na umiestnení v rankingu, v Partners Awards, no robíme si aj vlastné siene slávy a iné súťaže. Napríklad aj teraz mi beží v mojom tíme interná súťaž, pozývam ľudí na niekoľkodňový pobyt v Rakúsku. Súperia tímy Zuzany Hrečíkovej, Branislava Kachniča, Martina Hodyho a moji ľudia. Chcem, aby začali lepšie chápať, aké je to byť úspešný, a zúčastňovať sa na firemných cestách. Samozrejme, nedá sa to porovnať s cestami spoločnosti alebo s Partner tripom, ale je to drobná iniciatíva, ktorá ľudí odmení a lepšie si dokážu predstaviť, aké by to mohlo byť vo väčšom meradle. Stretol som sa aj s názorom, že prílišná súťaživosť nie je dobrá, no ja si myslím opak. Ja totiž neprajem iným, aby sa im nedarilo. Ja chcem, aby sa iným darilo tiež veľmi dobre a aby ma ich dobré výkony motivovali, nech sa aj ja posuniem ďalej.

Mali ste obdobie, na ktoré by ste najradšej zabudli?

Samozrejme, niečím podobným si prejde mnoho ľudí, no beriem to ako nevyhnutnú skúsenosť. Na môj vkus som príliš dlho zotrval na pozícii Team Manager a trvalo mi, kým som sa naštartoval a zostavil si plán, ako sa dostať na pozíciu M3. Dostával som signály z rôznych smerov a jedného dňa ma to takpovediac nakoplo. Pamätám si, ako som potom chodil za Jánom Müllerom po školení s poznámkami a dodatočnými otázkami a on sa následne pýtal Pavla Šuleja, že čo sa to so mnou deje. Je to cenná lekcia, no nehovorím to preto, aby sme sa mohli takto o päť rokov rozprávať, prečo som bol tak dlho na pozícii riaditeľ. (Úsmev.)

Kde teda budete takto o päť rokov?

Mierim jednoznačne na pozíciu Partnera, no neberiem to ako konečnú stanicu. Jednak si myslím, že je to úžasný priestor na realizáciu celofiremne prospešných projektov, na druhej strane moje profesionálne uspokojenie nastane až vtedy, keď sa mi podarí vychovať ďalších Partnerov. Chcem spoločnosti vrátiť to, čo som dostal, a chcem dať aj ďalším ľuďom príležitosť zažiť úspech.

Zdieľať článok