Najviac ma teší úspech mojich ľudí

Za svoje pôsobisko označuje Bratislavu, hoci začínal v Košiciach. Okrem viacerých bratislavských kancelárií pôsobia jeho spolupracovníci v Trnave, Nitre, Trenčíne, Považskej Bystrici, Prievidzi a pripravujú sa na otvorenie kancelárie v Malackách. Povýšenie na pozíciu Managing Director oslavuje MÁRIO RYBÁR.

Za svoje pôsobisko označuje Bratislavu, hoci začínal v Košiciach. Okrem viacerých bratislavských kancelárií pôsobia jeho spolupracovníci v Trnave, Nitre, Trenčíne, Považskej Bystrici, Prievidzi a pripravujú sa na otvorenie kancelárie v Malackách. Povýšenie na pozíciu Managing Director oslavuje MÁRIO RYBÁR.

Ktoré rozhodujúce momenty v kariére rozlišujete?

Vnímam štyri základné povýšenia. Prvým bolo povýšenie na pozíciu Team Manager, je to akési odlíšenie sa od kopy. Stávate sa top 10 % spoločnosti. Následne je to pozícia Senior Manager a vstup do Riaditeľskej rady. Získate manažérsku zmluvu a máte možnosť podieľať sa na rozhodovaní o chode spoločnosti. Potom je to povýšenie na riaditeľskú pozíciu a následne pozícia Partner, ktorú mám ako métu pred sebou.

Ako sa líšili vaše postoje pri prechode medzi jednotlivými pozíciami?

Po zaradení sa medzi manažérov spoločnosti a získaní prvých manažérskych skúseností je veľkým krokom vstup do Riaditeľskej rady. Vnímal som to ako obrovskú poctu a prejav dôvery zo strany spoločnosti a pristupoval som k novej role veľmi zodpovedne. Tu sa po mojom ďalšom povýšení môj prístup nijako nezmenil, avšak vytvorenie riaditeľstva je vznikom akéhosi nového, samostatného celku v rámci spoločnosti, preto vnímam tento krok ako rozhodujúci. V rámci prechodu medzi týmito pozíciami som na sebe pozoroval postupné získavanie si nadhľadu. Prestal som riešiť problémy, tie boli a budú. Postupne som prichádzal na to, že som tu na to, aby som hľadal a vytváral príležitosti. Aby som energiu investoval do ľudí, ktorí majú záujem rásť. No a hoci ma od pozície Partner delí ešte pozícia Senior Directora, ja už hľadím o krok dopredu. Pracujem na tom, aby som dosiahol pozíciu Partner a následne chcem vychovať čo najviac ďalších Partnerov spoločnosti. Viac Partnerov totiž znamená silnejšiu, stabilnejšou spoločnosť, na ktorej sa určite chcem podieľať.

Jedného člena Riaditeľskej rady ste už vychovali.

Presne tak. Akokoľvek bolo moje povýšenie príjemné a bolo pre mňa utvrdením, že to celé má nejaký zmysel a čo som do toho investoval sa mi mnohonásobne vracia, neporovnateľným pocitom je, ak mám zároveň možnosť pomáhať tímu a ľuďom v ňom, aby dosahovali svoje kariérne a osobné méty. Je to zároveň skúška správnosti, zistíte, že zrejme to robíte dobre, ak dokážete posunúť ďalších na svoju úroveň. Ja som v tomto možno trochu zvláštny, ale najväčšiu radosť mám a najväčšou odmenou pre mňa je, keď sa darí mojím ľuďom. Preto verím, že za Tomášom Krídlom budú čoskoro nasledovať  ďalší. Ak v minulosti trvalo vychovať člena Riaditeľskej rady povedzme päť rokov, dnes to môže byť podstatne skôr. Zároveň som si však vedomý toho, že nie je možné urýchliť dozretie. Tvrdím, že ak sa k niekomu správam ako k dospelému, neznamená to, že sa stane skôr dospelým, ale že skôr dospeje. Všetko chce svoj čas, no dnes už máme nástroje a procesy, ktoré tomu napomáhajú.

Máte ľudí s potenciálom v oku?

Takéto oči by som chcel mať. (Smiech.) Ale to nefunguje. Človek sa môže javiť ako úžasný, no jeho skutočné vlastnosti vyplávajú na povrch až neskôr – pod tlakom, v kríze. Na druhej strane sa mi už stalo, že niekto, o kom so si myslel, že no, uvidíme, ma prekvapil a rozvinul sa. To, či z človeka niečo bude, závisí z 80 % na postoji a z 20 % na zručnostiach. Je to o zmýšľaní, vnútornom nastavení a o prístupe k biznisu a k životu ako takému.

Dá sa pri týchto premenných vôbec naplánovať kariéra – či už vaša alebo vašich ľudí?

V každom prípade áno. Keď som začínal ako čerstvý manažér, bolo to iné, no skúsenosti ma naučili. V prvom momente máte tendenciu či skôr vôľu vidieť veci lepšie, než v skutočnosti sú. Postupne sa do viery v dobré mieša realita a objektívny pohľad na to, aké veci sú. Ľudí viete zmerať, či už vo forme nasadenia, aké majú, ako chcú, ako biznisom žijú a či je za ich výsledkami len práca alebo je to životný štýl. Ak je to o životnom štýle, celé sa to varí a pečie akosi jednoduchšie. Ak je v tíme nasadenie a presvedčenie, prípravou a drinou prejdú samozrejmejšie a pravdepodobnosť, že sa a ich stranu prikloní i trochu šťastia je väčšia. A potom sa dostavia výsledky. Začať však treba vždy sám od seba. 

Ako vyzerá začínanie od seba v praxi?

Nemôžem vodu kázať a víno piť. Nemôžem čakať od ľudí, že prídu včas, ak ja meškám. Nemôžem očakávať business dress code, ak ja mám problém dať na seba oblek. To je základ. Navyše, na každého mám rovnaký meter. Každý má rovnakú štartovaciu pozíciu a ja svoju energiu distribuujem podľa vôle posunúť sa vpred. Ak vidím, že do toho niekto dáva veľa a skutočne sa snaží, urobím prvé a posledné, aby som mu pomohol. Ak to nevidím, dávam do toho asi toľko, koľko dáva ten človek. Nikdy nemôžem ja chcieť viac, ako niekto iný. Ja veľmi chcem, aby boli moji ľudia úspešní, no fungovať to bude len ak bude odozva aj na druhej strane. Platí zákon nepriameho úsilia, a tu sme opäť pri osobnom príklade. Ak chcem, aby sa na mňa niekto usmial, musím sa usmiať ja na neho. Chcete mať v budúcnosti viac času? Musíte byť ten čas ochotní najskôr vynaložiť. Chcete mať viac peňazí? Najprv musíte byť ochotní peniaze investovať  Potom máte šancu, že sa vám to vráti. Chcete, aby vás mali radi ľudia? Musíte mať rád ľudí vy. Ja investujem všetko a takpovediac idem do boja ako prvý.

Znie to ako z učebnice pre lídrov.

Môže to znieť ako poučka, ale skutočne to funguje. Poviem príklad zo začiatkov mojej kariéry. Keďže som študoval v Košiciach, začínal som rozbiehať biznis tam, mal som tam kontakty, známych. Vybudoval som prvý tím a zrazu som sa dostal do situácie, že mi väčšinu výkonu začala písať jedna skupina z tímu. Začali sa ozývať poznámky typu – čo nám ty ideš hovoriť, veď my sme tí, čo ti píšu skoro celý výkon. A bolo to tak. Áno, pomáhal som im, podporoval ich, no napriek tomu som musel konštatovať – majú úplnú pravdu. Rozhodol som sa vtedy presunúť sa do Bratislavy. V relatívne krátkom čase som tam rozbehol štruktúru a odrazu boli Košice len tretina z môjho výkonu. Podporoval som ich samozrejme i naďalej, no situácia s nepríjemnými poznámkami sa už nezopakovala. Najlepšou odpoveďou je teda ukázať, že to skutočne viete robiť a máte k tomu čo povedať. Chvíľu som potom fungoval na striedačku medzi Košicami a Bratislavou, až som napokon presunul do Bratislavy.

Akú atmosféru vytvárate v tíme?

Panovník musí byť prísny, ale spravodlivý. Je to myslím z nejakej rozprávky, ale toto pravidlo som si osvojil. Ja som vôbec na pravidlá, niekedy až extrémne. Bez nich sa podľa mňa nedá robiť biznis seriózne. Ak by športovci nechodili na tréningy včas, nedodržiavali by tréningový harmonogram, síce si pekne zahrajú a budú mať dobrý pocit, ale nikdy nebudú výnimoční. A ja chcem byť výnimočný a chcem aby moji ľudia boli výnimoční. Preto trvám na spoločných hodnotách a dodržiavaní pravidiel. Som však tiež pozitívny a verím v úspech. Idem cestou motivácie, pozitívneho myslenia a viery v to, že ľudia môžu naplniť potenciál, ktorý je v každom z nás obrovský. Väčšina ľudí totiž môže byť úspešných v tomto biznise, nikto ma nepresvedčí o opaku.

A ak nie sú presvedčení oni sami?

Ľudia sú veľmi kreatívni v hľadaní dôvodov. Zo skúsenosti už viem, čo je výhovorka a čo realita. Ja som neprišiel do biznisu s niekým zjednávať, niekoho presviedčať. Ja som prišiel tento biznis robiť. Preto hľadám spôsoby a som proaktívny. Či má človek chuť niečo dosiahnuť zvyčajne vidím na prvý pohľad. Ak niekto chce, odovzdám mu všetko. Ak nechce, určite nebudem bojovať. Je to moja povaha. Už na dvore, keď sme ako chlapci hrávali futbal, išlo ma rozdrapiť z ľudí, ktorí sa tam prišli len prechádzať. Kazili hru ostatným, ktorí chceli hrať skutočne. Pokazili im morálku, náladu, radosť z hry. Takýto hráč radšej nech nie je vôbec v tíme.

V duchu hesla, ak to nemáš robiť dobre, nerob to vôbec?

Dobré je nepriateľ výborného. Keď som prestal hrať aktívne hádzanú, chcel som skúsiť lyžovanie. Vyvliekli ma na kopec, na ktorom sa jazdí európsky pohár. Kým som sa psychicky otužoval pred zjazdom, pozeral som na ľudí, ktorí so smrťou v očiach išli po celej šírke, od jedného kraja svahu k druhému a hovorím si – toto nie. Takto ja tu lyžovať nebudem. Buď sa to naučím robiť poriadne, alebo to nebudem robiť vôbec. Chcem robiť veci tak, aby dávali zmysel a boli inšpiráciou pre ostatných. Nech to nie je len tak, amatérsky, bez srdca, bez duše. A toto si prenášam aj do biznisu.

Ako vyzerá pracovný týždeň riaditeľa?

Pomerne plno, i keď sa nelíši od tých predchádzajúcich, neriaditeľských týždňov. Viac času mi síce zaberajú projekty, ako manažérske vzdelávanie, prípravky, ale mám i štandardné činnosti, ako práca so štruktúrou, pohovory, porady a podobne. Teraz mám obdobie, ktoré je extrémne. Vediem osobne pomerne veľa vzdelávaní.

Extrém v čase, keď iní hovoria o uhorkovej sezóne?

Neverím, že také čosi existuje. Kto chce vidieť uhorkovú sezónu, vidí ju vždy a všade. Ja chcem však vidieť priestor, a ten priestor tu je. Vnímam leto ako obdobie, počas ktorého sa ľudia chcú a majú možnosť zlepšiť alebo niečo zmeniť. Čítal som raz o deťoch z bohatších rodín, ktoré vynikajú nad deťmi z tých chudobnejších. Sú lepšie, talentovanejšie? Tým, že boli z rodín, ktoré mali možnosť do nich investovať, v lete chodili na dovolenky, prišli do kontaktu s cudzím jazykom, chodili na kurzy, krúžky, mali aktivity. Logicky potom mali intelektuálny náskok pred deťmi, ktorých rodičia na tieto aktivity nemali, a tak sa celé prázdniny flákali. Tento náskok sa po krôčikoch zväčšuje, pritom sa len udržiavajú v duševnej kondícii. Množstvo ľudí sa snaží v lete zlepšiť a hľadajú možnosti, kde by sa mohli niečo nové dozvedieť, naučiť. Je to teda o tom vidieť týchto ľudí, vedieť ich nájsť.

Podľa čoho si vyberáte ľudí?

Mám len tri kritériá. Môžu pôsobiť vágne, ale skrývajú sa za nimi základné princípy. Po prvé, musí vás to baviť. Nikto nikdy nezbohatol na tom, čo ho nebaví a nenapĺňa. To bavenie sa totiž nejako prejavuje – človek žiari, teší sa, hľadá spôsoby, ako niečo vyriešiť. Je energický, pozitívny. To sú vlastnosti, ktoré hľadám. Nechcem niekomu vysvetľovať, aby taký bol. Chcem, aby to tam bolo. Prirodzene. Ďalej, človek musí byť tímový hráč. Nechcem, aby ľudia išli ráno do kancelárie s tým, že si povedia, zase tá banda tĺkov a ja tam s nimi musím tráviť čas. Chcem, aby to bola patria, kde sa ľudia budú dobre cítiť a budú sa tam tešiť. V takomto prostredí sa lepšie pracuje a ľahšie sa dosahujú výsledky. Hľadám teda empatických a komunikatívnych ľudí a najmä takých, čo si vedia vytvoriť vzťah s ľuďmi. To je v našom biznise zásadné. Tretím pravidlom je, že človek musí chcieť. Kto chce, naučíme ho čokoľvek, kto nechce, nenaučí sa nič. Dvere motivácie sa otvárajú znútra.

Čo vás priviedlo k financiám?

Okrem vágnych začiatkoch na vysokej škole som po krátkej epizóde v zamestnaní pochopil, že toto je moja cesta. Vyhral som po škole výberové konanie na pomerne lukratívnu pozíciu – pre absolventa skoro dokonalý job. Reportoval som priamo majiteľovi firmy, mal som dobrý plat, auto, sekretárku. Pociťoval som však akúsi stratu slobody – musel som tam stále byť, zrazu som nebol vlastným pánom. Potom mi vŕtali v hlave peniaze. Mal som slušný plat, ale keď som sa díval na brutálne autá, na akých niektorí ľudia jazdili, nevychádzalo mi to a pýtal som sa sám seba, prečo by som také auto nemohol mať aj ja. Listoval som v časopisoch a páčili sa mi veci, ktoré stáli môj mesačný plat. Uvedomoval som si, že tie veci musí niekto kupovať, keď ich vyrábajú a chcel som do tej skupiny patriť. Potom som dostal na jednom stretnutí otázku: „Ako dlho bude trvať, kým sa váš príjem zdvojnásobí?“ Nosil som ju v hlave nejaký čas v hlave a nakoniec som sa rozhodol pre svoju cestu. Chcel som žiť svoj život a skladať účty sám sebe, či sa to niekomu páčilo či nepáčilo.

Aké boli vaše začiatky?

Mám na to skvelé spomienky, najmä z hľadiska motivácie. Túžil som po osobnostnom rozvoji a zrazu som sa učil o sile prejavu, ako spoznávať ľudí, prišlo množstvo nových informácií. Bol som obrnený voči vplyvom okolia. Menej pozitívny bol príjem, ktorý v tom čase nebol na chválenie. Tvorili sme systém nanovo a každá chyba nás stála čas a peniaze. Ja som však strašne veril a ani na sekundu som nezaváhal. Prechod zo sféry zamestnania do podnikania bol definitívny. Ja som si povedal, že keby čo bolo, v tomto biznise uspejem. To bol sľub sebe samému. Tak isto som nechcel dať za pravdu neprajníkom. Na to som príliš hrdý a vytrvalý.

Boli takí?

Určite, veľa chytrákov, čo vedeli presne, ako má čo byť, rodina tiež nebola nadšená. Samozrejme, mal som pre ich postoj pochopenie. Byť zamestnancom je tá najnormálnejšia vec na svete a všetko ostatné je divné, lebo vyčnievate z radu. Ja som ich pohľadu rozumel, ale chcel som im ukázať, že sa dá ísť aj inou cestou. Žiť dobrý život je fajn a je super, ak je človek šťastný. Ale mňa robí šťastným žiť vynikajúci život, chcem po sebe niečo zanechať. Obzrieť sa jedného dňa za seba a povedať si, že to bolo veľké dobrodružstvo a strašne ma to bavilo.

Je váš život teraz výborný?

Je vynikajúci. Je totiž presne taký, aký chcem, aby bol. Žijem život, ktorý som si vybral a sám rozhodujem, čo a ako budem robiť. Toto je sloboda. Patrí k tomu samozrejme aj iný životný štandard. No zrazu si uvedomíte, že do tejto úrovne vám niekto pomohol, niekto vás tam posunul a tým vzniká záväzok odovzdať to ďalej. Pomôcť k výbornému životu niekomu ďalšiemu. Preto mi tak záleží na tíme a ľuďoch. Chcem, aby si aj oni splnili svoje ciele. Mojím motívom bolo niečo znamenať. Aby môj názor mal váhu, aby som mal schopnosť posunúť a ovplyvniť ostatných. To sa do značnej miery podarilo, ale nehovorím, že nemám žiadne ďalšie méty. Ja som perfekcionista a vždy chcem byť top. Máme sa teda s firmou ešte kam uberať.

Čo konkrétne odovzdávate svojim ľuďom z toho, čo ste sa naučili?

Rozhodujúci je náhľad na život. Určite, môžete namietať, že treba mať znalosti, zručnosti. Tie sa však ľahšie prijímajú, ak existuje viera. Viera, že sa niekam posuniem, že môžem byť lepším. Kariéra je veľká škola a najlepšie sa naučíte, ak začnete niečo skutočne robiť. Môžete niečo počuť stokrát, ale že to dáva zmysel pochopíte vtedy, keď sa do toho sami pustíte. Preto každému odporúčam hneď zapracovať, čo počujete na vzdelávaní.

Čiže najlepšia škola je život?

Určite. Zažil som časy, keď mi nechodili peniaze, no náklady bežali. Mali sme podpísané zmluvy, nájmy, museli sme sa zadlžiť. Pritom sme predtým peniaze mali, mohli sme ich odložiť, vytvoriť si rezervu. Nespravili sme tak, no vznikla skúsenosť. Ja som neprestal veriť, išli sme dopredu. Veľa ľudí to však nerozchodilo. Ja som si z toho zobral ponaučenie. Postupom času vás v biznise prekvapí stále menej vecí. Tieto skúsenosti mi tiež pomáhajú udržať si istú dávku pokory. Pohyb smerom hore po kariérnom rebríčku totiž môže spôsobiť, že človeku zašibe. Stalo sa to aj mne, no pád z výšky bolí viac a tak si postupne vážim úplne iné veci, než v minulosti.

Sme do veľkej miery formovaní prostredím. Preto každému odporúčam, aby si dával pozor na rady, ktoré prijíma. Ľudia často preferujú názory pred faktami. Ak ma vie niečo naštvať, je to ak niekto prezentuje informácie typu „jedna babka povedala“ ako bernú mincu, a to len preto, že je pohodlný si to overiť. Druhou zásadnou vecou je schopnosť zvládať neúspech. Je to psychická odolnosť. Ak sa učím niečo nové, s procesom učenia sú spojené neúspechy, vďaka ktorým sa niečo nové naučím a druhýkrát to zvládnem lepšie. My nevieme, či si napríklad Beckham náhodou nezlomil palec, keď prvýkrát kopol do lopty. Poznáme ho už ako suveréna, ale nejako musel začať. Musel stotisíckrát kopnúť zle, aby tá lopta teraz končila tam, kde končiť má. Priznávam, táto cesta nie je vždy najľahšia a nie každý sa dokáže zaťať a zvládnuť to. Ľudia zídu z cesty a zvolia si pohodlnejší život. Ja však hovorím, že nechcem život len preživoriť, ale chcem ho prežiť naplno.

Zdieľať článok